Šaštín 2014: Svedectvá - Miriam

Miriam

Moja cesta do Združenia Diakonie HSŽ

Keďže cesta do Združenia je cestou postavenou na základnej formácii, nemôžem nespomenúť, ako ma Pán viedol po nej. Začal pár rokov pred mojou jednotkou, na duchovných cvičeniach, kde jedna sestra spomínala, že sa zúčastnila takých 15-denných rekolekcií, kde sa preberá každý deň jeden desiatok sv. ruženca. No pravdu poviem, tá predstava ma nenadchla (“tak dlho? Čosiiiii!”) Ale Božie cesty nie sú našimi, takže po tých x rokoch som dostala príležitosť sa ONŽ 1°zúčastniť, a prijala som. Ako gréckokatolíčke mi počas oázy a po nej bolo jasné, že najbližší stupeň chcem určite absolvovať vo svojom obrade, a na to som si musela počkať trochu dlhšie, než je riadny postup formácie. Odvtedy som pôsobila prevažne, ale nie výlučne, v „gréckej oáze“, ako to familiárne nazývame. Na trojke som dosť silno vnímala, že nechcem patriť do žiadneho z tých spoločenstiev, ktoré sme mali možnosť navštíviť – aj keď boli úžasne obdarovaní. No keďže v nasledujúcom roku som bola na pokraji vyhorenia, pevné rozhodnutie pre HSŽ (resp. jeho charizmu) som získala až počas dvojročného pobytu v katolíckej komunite v Anglicku. Tam som síce prežívala istotu, že to bol Boží čas pre mňa, a z toho vyplývajúce šťastie, ale zároveň mi chýbalo strašne veľa znakov oázovej formácie, čo ma len viac pobádalo zostať na ceste prinášania Svetla, ktoré dostávam, do života. Kým som bola preč, moji „spolupútnici“ z trojky mohli absolvovať ORD, a po mojom návrate sa žiadne nečrtalo. Teraz vidím, že vtedy nebol Boží čas, a som za to vďačná, lebo na „svojom“ ORD som – s výnimkou Alenky, tú som poznala dlhšie – mohla spoznať svojich „bratov/sestry v zbroji“, teda tých, čo sa tak ako ja rozhodli viac zaangažovať v živote a fungovaní nášho Hnutia. Pre mňa dáva dokonalý zmysel, že ak nemám žiadne vážne prekážky vstupu, tak toto je viditeľný znak mojej ochoty jednak „vrátiť“ Hnutiu, čo do mňa „investovalo“, a tiež byť dôkazom, že máme budúcnosť a nádej (Jer 29, 11-13).
Som tiež vďačná Pánovi, že naše prijatie do Diakonie sa udialo za mocnej podpory spoločenstva, a na mieste zasvätenom Márii, ktorá je našim vzorom toho, ako byť stále ochotný hovoriť „Áno“, aj keď nie vždy rozumiem, čo to prinesie. Nech nás Ona, Nepoškvrnená, Matka Cirkvi, na orodovanie nášho drahého zakladateľa, otca Františka, Božieho služobníka, odporúča svojmu Synovi, ako to urobila na svadbe v Káne, a nech Ona „pripomína“ Ježišovi, keď nebudeme „mať vína“.

2%

Prihlásenie