Šaštín 2014: Svedectvá

  • Vytlačiť

Svedectvá účastníkov stretnutia.


Deň spoločenstva
Na tento deň ako i kongregáciu som sa veľmi tešila. Obzvlášť som sa ne neho nepripravovala. Zrazu bol tu. Vôbec som si neuvedomovala, čo sa bude diať – jeden z najväčších dní môjho života – prijatie do Združenia Diakonie HSŽ. Napísala som, že som sa vôbec na tento deň nepripravovala, ale nie je to úplne pravda. Na prijatie do Združenia DHSŽ  ma Boh pripravoval celý môj život, a to hlavne posledných sedem rokov mojej formácie. Na jej počiatku som si myslela, že cieľ , ukončiť formáciu a vstúpiť do ZDHSŽ, nie je reálny a že toto bežný smrteľník nikdy nedosiahne, snáď iba nejaký „šialenec“, ktorí nevie, čo so sebou. A ani neviem ako, je koniec mojej základnej formácie a mne je jasné, že nechcem život ako predtým, ale chcem oveľa viac – nemám čo stratiť. Mnohí debatujú o tom, aké sú podmienky prijatia do Združenia nereálne a ťažké. Mnohí ich žijú v tichosti. Myslím však, že si často ľudia vôbec neuvedomujú, že prijatie záväzkov sa nedá porovnať s tým, čo je možné získať. Boh oveľa viac dáva ako berie. On nie je Ten, ktorý obmedzuje, ale Ten, ktorý štedro, plným priehrštím a s láskou dáva vrchovato, dokonca viac ako by sme si priali. A toto je to, čo si asi najviac odnášam z dňa spoločenstva. Ako veľa som dostala...nezaslúžene, ale aj napriek tomu. Silným momentom bolo tiež vkladanie rúk na hlavu a modlitba celého spoločenstva (cca 200 ľudí) – wau!!! Už dlho som nezažila takú mocnú silu modlitby a príval radosti ako vtedy. Spoločenstvo má veľkú silu, hodnotu a moc pomáhať práve cez modlitbu. A hoci ja mám maličké spoločenstvo v Bratislave a potýkame sa s rôznymi ťažkosťami a problémami, som za neho Ockovi na nebesiach veľmi vďačná.
CHCEM SLÚŽIŤ! (i keď len službou bytia:D)
Alenka


Dominika

Spoločný čas v Šaštíne na Kongregácii zodpovedných aj na púti HSŽ bol pre mňa veľkým požehnaním. Hoci katechézy aj spoločenstvo všetkých zídených boli skvelé, najväčším povzbudením bola pre mňa spoveď. Opäť raz som sa presvedčila, akú veľkú radosť a pokoj prináša zmierenie s Bohom.
A prečo som sa rozhodla vstúpiť do Združenia Diakonie HSŽ? Skôr som sa pýtala, prečo by som nemala? ORD v Českom Tešíne mi pomohlo utriediť si myšlienky, tu mi bola ukázaná celková vízia a syntéza Hnutia Svetlo-Život, bola som vyzvaná k vedomému prijatiu programu Hnutia a oddaniu sa službe, podľa svojich možností. Zistila som, že mi nič nebráni vstúpiť a že ozaj chcem slúžiť v Hnutí Svetlo-Život. Milujem Hnutie, stalo sa pre mňa skutočnou oázou, miestom, kde som bola prijatá, miestom, kde som načerpala živú vodu, kde som spoznala Krista ako Pána. Túžim po tom, aby naše spoločenstvá boli takými oázami pre tento svet (ako spomínal o. Jacek v katechéze, túžil po tom aj o.František Blachnický). Som vďačná Bohu, že spolu so mnou urobili rozhodnutie aj moji 4 bratia a sestry a že naše rozhodnutie bolo sprevádzané požehnaním toľkých oázistov. Verím, že nás budú čoskoro nasledovať aj ďalší.  Lebo Boh robí čosi nové, teraz to klíči, nebadáte...?


Miriam

Moja cesta do Združenia Diakonie HSŽ

Keďže cesta do Združenia je cestou postavenou na základnej formácii, nemôžem nespomenúť, ako ma Pán viedol po nej. Začal pár rokov pred mojou jednotkou, na duchovných cvičeniach, kde jedna sestra spomínala, že sa zúčastnila takých 15-denných rekolekcií, kde sa preberá každý deň jeden desiatok sv. ruženca. No pravdu poviem, tá predstava ma nenadchla (“tak dlho? Čosiiiii!”) Ale Božie cesty nie sú našimi, takže po tých x rokoch som dostala príležitosť sa ONŽ 1°zúčastniť, a prijala som. Ako gréckokatolíčke mi počas oázy a po nej bolo jasné, že najbližší stupeň chcem určite absolvovať vo svojom obrade, a na to som si musela počkať trochu dlhšie, než je riadny postup formácie. Odvtedy som pôsobila prevažne, ale nie výlučne, v „gréckej oáze“, ako to familiárne nazývame. Na trojke som dosť silno vnímala, že nechcem patriť do žiadneho z tých spoločenstiev, ktoré sme mali možnosť navštíviť – aj keď boli úžasne obdarovaní. No keďže v nasledujúcom roku som bola na pokraji vyhorenia, pevné rozhodnutie pre HSŽ (resp. jeho charizmu) som získala až počas dvojročného pobytu v katolíckej komunite v Anglicku. Tam som síce prežívala istotu, že to bol Boží čas pre mňa, a z toho vyplývajúce šťastie, ale zároveň mi chýbalo strašne veľa znakov oázovej formácie, čo ma len viac pobádalo zostať na ceste prinášania Svetla, ktoré dostávam, do života. Kým som bola preč, moji „spolupútnici“ z trojky mohli absolvovať ORD, a po mojom návrate sa žiadne nečrtalo. Teraz vidím, že vtedy nebol Boží čas, a som za to vďačná, lebo na „svojom“ ORD som – s výnimkou Alenky, tú som poznala dlhšie – mohla spoznať svojich „bratov/sestry v zbroji“, teda tých, čo sa tak ako ja rozhodli viac zaangažovať v živote a fungovaní nášho Hnutia. Pre mňa dáva dokonalý zmysel, že ak nemám žiadne vážne prekážky vstupu, tak toto je viditeľný znak mojej ochoty jednak „vrátiť“ Hnutiu, čo do mňa „investovalo“, a tiež byť dôkazom, že máme budúcnosť a nádej (Jer 29, 11-13).
Som tiež vďačná Pánovi, že naše prijatie do Diakonie sa udialo za mocnej podpory spoločenstva, a na mieste zasvätenom Márii, ktorá je našim vzorom toho, ako byť stále ochotný hovoriť „Áno“, aj keď nie vždy rozumiem, čo to prinesie. Nech nás Ona, Nepoškvrnená, Matka Cirkvi, na orodovanie nášho drahého zakladateľa, otca Františka, Božieho služobníka, odporúča svojmu Synovi, ako to urobila na svadbe v Káne, a nech Ona „pripomína“ Ježišovi, keď nebudeme „mať vína“.


Tomáš

Počas Kongregácie som začal snívať sen o prebudení HSŽ na Slovensku. Pán ma pozval modliť sa za nové vyliatie Ducha na HSŽ, za nový, neuhasiteľný Oheň, pretože tak veľmi Ho potrebujeme! Nech ožijú suché kosti!... Začal som snívať sen o Hnutí, v ktorom Pán prebýva na chválach svojho ľudu...
Do Diakonie som sa rozhodol vstúpiť preto, lebo som uveril, že ma tam volá Pán. Rozhodol som sa vstúpiť nie preto, že som taký dobrý, nie preto, aby som bol „elita“, ale preto, že... Duchu Svätý, príď! Staň sa mojim Svetlom! Staň sa mojím Životom!...