ZHOVÁRAME SA S JUBILANTOM, DUCHOVNÝM OTCOM JOZEFOM HESKEM

Prinášame rozhovor s duchovným otcom Jozefom Heske prip príležitosti životného jubilea.

Polstoročie. Ak sa obzriete späť, čo Vám napadne ako prvé?
Najprv moje kňazstvo. Ešte som nemal 24 rokov a bol som vysvätený za kňaza. Takže viac ako polovicu svojho života žijem v kňazskom povolaní a službe. Potom mi príde na um oáza: Hnutie Svetlo-Život, v ktorej fungujem od 16 rokov a cez ktorú som našiel cestu za Kristom. A ešte mi príde na myseľ môj zosnulý otec Pavol (+ r. 1978), na ktorého s láskou a úctou spomínam.

To ste mal ešte len dvanásť rokov...
Ostali sme tri deti. Sestra Janka o rok a pol staršia a brat Ján o tri roky mladší. Naša mamka to zvládala s Božou pomocou. Pán jej posielal do cesty dobrých ľudí o ktorých sa mohla oprieť. Môžem povedať, že sme mali aj duchovnú rodinu – spoločenstvo v Košiciach, mojom rodnom meste, cez ktoré nás Pán viedol a pomáhal nám. Či to boli kňazi alebo, veď už ako 10 ročný som chodil na „tajné“ stretká, ktoré viedla teta Marienka - zasvätená osoba alebo sme ako deti chodili okrem oficiálneho náboženstva do školy aj na náboženské posedenia k uršulínke, sestre Mechtilde. To všetko zariadil ešte môj otec, keď žil. Akokeby cítil, že nebude medzi nami a že sa musí postarať o našu výchovu. A za to som Pánu Bohu veľmi vďačný. Že aj v pubertálnom veku na mňa takto zhliadal vo svojej láske.

Vy ste si nikdy nechcel založiť rodinu?
Jasne že mal som takéto myšlienky. Veď je to normálne a prirodzené. Aj zaľúbenosť do dievčaťa bola súčasťou môjho života. Lenže ja som sa rozhodol pre cestu kňaza. A snažím sa upierať svoj pohľad na tvár Ježiša, ktorý sa na mňa stále pozerá. Jeho pohľad je plný lásky.  On mi stále vyznáva svoju lásku. Na to sa nejako sústredím a to mi pomáha byť Mu verný. Možno iných ľudí celibát trápi, ale mňa to netrápi. Lebo viem, komu som uveril a za kým som sa rozhodol ísť. Ale to všetko je prejav Božej milosti. So sv. Pavlom môžem povedať – milosťou Božou som tým, čím som.

V živote mnohých ľudí sú tzv. body zlomu, čosi ľudsky i duchovne intenzívne, čo potom ovplyvní či priam až otočí naruby celý ich dovtedy žitý život. Bolo niečo také aj u Vás, alebo ste šiel pokojnejšou cestou?
Žiadne blesky a hromy neboli na ceste môjho života. Sprevádzali ma radostné a pekné okamihy a zážitky, ktoré nazývam duchovnými cukríkmi. Sprevádzali ma aj ťažkosti a životné skúšky, ktoré boli tiež prejavom Božej lásky. No tie sa ťažšie prežívali a prežívajú.

Svoju existenciu ste sa rozhodol zasvätiť výlučne Bohu. Spýtam sa jednoducho: prečo?
Prečo? Hm... Teraz môžem povedať, že motivácia ku kňazstvu sa u mňa postupne kryštalizovala a stále kryštalizuje, hádam až do smrti. Možno až vo večnosti mi príde plná odpoveď na otázku: prečo som sa rozhodol stať sa kňazom? Zo začiatku detské nezrelé motívy. Ale keď som bol na gymnáziu, tak to bola túžba pomáhať ľuďom ísť za Kristom, aby Ho aj oni spoznali a prijali Ho do svojho života. S týmto úmyslom som sa pripravoval na kňazstvo a potom už ako kňaz som si uvedomil, že najprv mám byť a až potom konať. Byť s Kristom, ako jeho učeník, ako jeho priateľ. Mať s Ním vzťah. Nechať, nech On sa pozerá na mňa a ja na Neho. Počúvať Ho. Viesť s Ním dialóg. Nechať, nech On na mňa vplýva a formuje ma. A až potom môžem vykročiť do konania a služby. Postupne sa utvrdzujem, že to takto má byť.

No dnes značná časť veriacich, vnímam to tak, nedokáže nechať sa objať milujúcim Bohom a v Jeho láske kontemplujúco spočívať, ako ste to krásne povedali. Sústreďujú svoju duchovnú energiu negatívnym smerom – neustále sa oslobodzujúc: od diabla, rôznych strachov, zlých síl, mágie, životných krívd... V popredí je exorcizmus. Nie je toho podľa Vás už veľa? Kedy sa oslobodíme a vykročíme k radostnej službe...?
Je to zaujímavá otázka! Na jednej strane v pravde treba uznať, že je tu diabol a jeho vplyv. On je otec lži a klamstva. Snaží sa nás oklamať a tak nás získať pre seba a pre svoje kráľovstvo. A je potrebné na to poukazovať. Ale na druhej strane treba vyhlásiť, že je tu Ježiš Kristus, ktorý premohol smrť, hriech a diabla. Kristus je víťaz nad satanom. A preto sa máme pozerať na Krista a nie na satana. Máme byť kristocentrickí a nie „diablocentrickí“. Máme byť plní nádeje a kresťanského optimizmu a nie plní strachu a pesimizmu. Aj sv. otec František to píše v dokumente Radosť evanjelia. Máme byť prorokmi nádeje a nie prorokmi nešťastia.

Bol ste ordinovaný už v slobodnej krajine, v júni 1990. Pol roka predtým padol komunistický režim. Ako ste prežíval novembrové udalosti ′89? Občiansky zaangažovaný alebo ste žil už prípravou na vysviacku?
Ako študent som sa angažoval v „tajných“ kresťanských spoločenstvách, mal som kontakt s „tajne“ svätenými kňazmi a rehoľníkmi, čítal som samizdatovú literatúru, bol som informovaný ako socializmus ničil ľudské a duchovné hodnoty..., takže mal som protikomunistické vnímanie a cítenie. Jednoducho som nesúhlasil s komunizmom. Aj počas obdobia v kňazskom seminári sme sa tajne stretávali s otcom biskupom Korcom a mal som aj paralelne duchovné vedenie jezuitským pátrom. Samozrejme aj ostatní bohoslovci boli rovnakého zmýšľania, a tak, keď prišiel November ′89, tak sme sa prirodzene zapojili do nežnej revolúcie. Chodili sme na demonštrácie na námestie SNP. Zapojili sme sa do študentských výborov. Prejavil som to aj tým, že som propagoval ideu zakladania miestnych skupín kresťanskej demokracie. Osobne som sa tešil, že sa rúca neľudský režim. Táto životná epizóda ma formovala a viedla k tomu, že aj ako kňaz nemôžem sa nezaujímať o to, čo sa deje v živote spoločnosti a nevyjadriť postoj.

Kňazská vysviacka v „porevolučnom ovzduší“ musela byť teda o veľkom entuziazme?
Áno, tá kňazská vysviacka bola prvá po revolúcii v našej diecéze. Nový otec biskup Alojz. Nové duchovné nadšenie v spoločnosti. Nový zápal. Bolo nás 12 novokňazov. Vysviacka sa konala v mestskej športovej hale v Prešove, teda úplne netradične nie v kostole. Plná hala ľudí. To bola sila. Zážitok pre každého, kto tam bol.

Nemal ste strach zo záväzku na celý život, z uvedomovania si obrovskej zodpovednosti, ktorú vysviackou na seba zoberiete?
Strach? Pred vysviacku už nie. Skôr to bola bázeň. Pokora. Pane pomôž mi! Dôverujem ti. Takto som sa modlil. Jednoducho som to odovzdal Pánovi. Strach prišiel skôr, keď som bol v druhom ročníku na teológii. Vtedy som bol skúšaný. Prišla kríza vo viere. Ale čo ma zachránilo? Bolo to verné čítanie Božieho slova. Vtedy som čítal žalmy a oslovilo ma slovo života vo verši Ž 37,5: „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará.“ Odvtedy je to „moje“ slovo života, ktoré má sprevádza doteraz. Stále sa učím veriť a dôverovať Bohu. A prináša mi to pokoj do srdca.

Hnutie Svetlo-Život, ktorého ste členom, sa Vám stalo „druhou rodinou“. Muselo Vás veľmi osloviť. Čím?
Nádhernou osobnou skúsenosťou s Božou láskou a osobným prijatím Pána Ježiša do môjho srdca. Vďaka mojej sestre a košického spoločenstva som sa ako 16 ročný dostal na oázové duchovné cvičenia Oáza nového života 1. stupňa. Tam ma to „chytilo“ a zapálilo. Odvtedy som prešiel základnou formáciou, ktorú ponúka Hnutie. A vyústilo to do služby ako animátor či moderátor. Teraz slúžim v spoločenstve ako kňaz. 34 rokov som na oázovej ceste. Je to moja osobná duchovnosť. S touto charizmou som vnútorne a navonok stotožnený. Je to o evanjelizácii. O liturgii. O spoločenstve živej Cirkvi, o službe. V tejto charizme som ešte viac „ponorený“ skrze Úniu kňaza Krista Sluhu, ktorá je súčasťou Hnutia.

Človek sa rýchlejšie posúva vpred, ak má popri sebe vzory. Aké sprevádzali (či ešte aj sprevádzajú) Vás?
Mám tri vzory. Je to sv. Pavol apoštol, ktorý má sprevádza v evanjelizačnom diele. Som presvedčený, že evanjelizácia je najdôležitejšia úloha Cirkvi a aj každého kresťana. Nasledujúcim vzorom je sv. Ján Pavol II. Ako 12 ročný som si povedal, že nový pápež bude mojím druhým otcom, duchovným. Totižto v mesiaci september 1978 zomrel môj otec a v októbri bol zvolený pápež Karol Wojtyła. To bola isto myšlienka z Ducha Svätého. Pretože neskôr som sa zoznámil so životom a dielom tohto pápeža a chytil ma za srdce. Ďalším vzorom mi je Boží služobník otec Franciszek Blachnicki, poľský kňaz, zakladateľ Hnutia Svetlo-Život, iniciátor diela Kruciata oslobodenia človeka. Bol to muž dôslednej viery. Muž rizika. Muž dôvery v Božiu moc. Toto mi niekedy chýba a preto potrebujem tento vzor.

Franciszek Blachnicki zomrel v r. 1987, stretával ste sa s ním?
Ja nie, ale stretol som sa s ľuďmi, ktorí ho osobne poznali a boli s ním. Poznám jeho priamych spolupracovníkov. Od nich som sa dozvedel o otcovi Franciszkovi. Okrem toho písal som dizertačnú prácu na tému jeho života a diela. Vrámci výskumu som chodil po archívoch v Lubline a Kroscienku a študoval jeho rukopisy. Jednoducho ma oslovil a oslovuje. Túžim, aby som mal aspoň trocha z jeho odvážnej a dôslednej viery. Chválim Pána za tohto kňaza.

Pristavme sa nachvíľu ešte pri Vašich kňazských pôsobiskách. Čo ste si odniesol zo skúsenosti z „farskej pastorácie“?
Najprv 2 roky v Bardejove ako kaplán, následne 10 rokov v Richvalde a potom 7 roky v Sedliciach ako farár.
Farské cítenie a zmýšľanie. Stále je to vo mne. Farnosť ako rodina. Ako spoločenstvo, ktoré je evanjelizačné. Spoločenstvo, ktoré slávi a prežíva liturgiu ako vrchol a žriedlo svojho života. Spoločenstvo spoločenstiev. Spoločenstvo služby. Miesto angažovania veriacich laikov, ktorým nechávame priestor a plodne s nimi spolupracujeme.

V súčasnosti pôsobíte v špeciálnej pastorácií - vyčlenený pre Hnutie Svetlo-Život. Čo obnáša táto služba?
Mojou úlohou je duchovná a kňazská služba v spoločenstvách tohto Hnutia, ktoré pripravuje svojich členov pre život v Cirkvi a spoločnosti. Byť spolu s ľuďmi, byť im nablízku, k dispozícii každému, kto potrebuje moju duchovnú službu. Okrem toho sa venujem dielu „Kruciata oslobodenia človeka“, ktorého hlavnou myšlienkou je zápasiť o dôstojnosť a slobodu človeka.

Áno, vieme o Vás, že ste sa, v rámci tohto diela, podujal na vskutku šľachetnú obetu úplnej abstinencie od  alkoholu. V prostredí „východniarskej mentality“ to musí byť ťažký záväzok. Nemáte niekedy pocit „trápnej situácie“ – akoby urážky hostiteľa, ktorý si Vás chce uctiť napr. dobrým vínkom a nevie o Vašom záväzku?
Od kedy som kňazom, tak mám záväzok dobrovoľnej abstinencie, ktorý prijímam ako prejav lásky a obety za blížneho. Mať lásku v srdci, to je motivácia môjho správania aj vo vzťahu k hostiteľovi.

50 rokov života. Tak trochu sme sa obzreli. Aké výzvy však stoja pred Vami?
Aj napriek mnohým limitom mám túžbu ďalej kráčať za Kristom ako jeho kňaz. Vo vernosti. S nadšením. S láskou. S odvahou.


To Vám, teda, otče, u Pána vyprosujeme a do ďalšieho života a kňazskej služby prajeme veľa Božích milosti. Ďakujeme za úprimné vyznanie, podelenie sa s nami o Vaše „dobrodružstvo viery“.
Zhovárala sa Ivana Krajčíková

 

2%

Prihlásenie