Sviatok svetla 2017

Milovaní bratia a sestry!
Oslavujeme sviatok, ktorý západná cirkev pomenúva ako Obetovania Pána a východná ako Stretnutie Pána. V každom prípade ide o starobylý sviatok, kedy Ježiš sa ako štyridsaťdňový po prvý raz v živote ocitá v chráme. Tu ho stretáva starec Simeon a spoznáva v ňom „svetlo na osvietenie pohanov“.

Pre nás - oázistov je tento sviatok výnimočný svojou hĺbkou a symbolikou. Svieca, ktorú požehnávame nám symbolizuje Krista, ktorý je pre nás Svetlom. Týmto sviatkom končí obdobie post-oázy, čiže obdobie po letných rekolekciách a začína pre-oáza, t.j. intenzívna príprava na nové letné rekolekcie. Toto obdobie začíname od Krista a s Kristom, ktorý je počiatkom a koncom. Chceme, aby ho stretávali ľudia v tomto svete, ktorí nepoznajú teplo jeho lásky a chceme im ho priniesť počas rekolekcií – aby sa v ľuďoch skončil starý život (Simeon) a zrodil nový (Kristus).

V tento deň v centre Hnutia požehnáme aj nové oázové sviece, ktoré budú pre účastníkov na letných rekolekciách znakom Kristovej prítomnosti. Urobíme tak v tomto roku spolu so spoločenstvom veriacimi v prešovskej farnosti a zvelebíme Pána aj poklonou pred Najsvätejšou Eucharistiou s prosbou aby sa stal našim Svetlom.
Z tohto dôvodu vás všetkých srdečne pozývam k oslavnému prežitiu  tohto dňa. Kto iný, než ten, kto je oslovený charizmou svetlo-život by sa mal viac tešiť z Kristovho svetla? To vrcholné slávenie je samozrejme okolo eucharistického stola, ale snažme sa v tento deň stretnúť možno aj v spoločenstve svojej rodiny ako domáca cirkev, či malej skupine, kruhu, farnosti, v oblasti. Dajme Bohu svoj čas – obetujme mu ho a určite prežijeme chvíľu, na ktorú možno už dlho čakáme.

So želaním prežitia hlbokej radosti z Kristovej prítomnosti a zvolaním: Svetlo Kristovo!

o. Peter Komanický NM HSŽ


Inšpirujme sa v tento sviatok aj slovami o. Františka Blachnického:

V liturgickom období, na ktorý pripadá 2. február - kedy požehnávame sviece, ktoré veriaci prinášajú, stojí zato, aby sme sa zamysleli nad symbolikou a význame sviece v živote kresťanskej rodiny.

V súvislosti s obnovou krstného obradu po II. vatikánskom koncile kňazi často zdôrazňujú krstnú sviecu, ktorú majú priniesť do kostola rodičia dieťaťa, ktoré má byť pokrstené. V istej chvíli liturgii krstu otec dieťaťa túto sviecu zapaľuje od paškálu na slová kňaza: Prijmite svetlo Kristovo. S touto zapálenou sviecou sprevádza svoje pokrstené dieťa v procesii k oltáru, a po ukončení liturgie berie túto sviecu domov.

S akým cieľom? Táto svieca je symbolom nového života v Duchu Svätom, ktorý je zapálený v duši dieťaťa vo chvíli krstu. Je znakom, ktorý vyjadruje skutočnosť , ktorá má svoj pôvod v krste a vyjadrujú ju slová sv. Pavla: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! (Ef 5,8) Je symbolom a pripomienkou kresťanského povolania, ktorého podstatou je „vlastnenie seba v dávaní seba“ čiže spaľovanie sa v láske ku Kristovi a bratom.

Krstná svieca, tak výrečná, má sprevádzať kresťana celý život a objaviť sa v jeho ruke vo vážnejších chvíľach: v deň prijatia ostatných sviatostí kresťanskej iniciácie: birmovania a eucharistie, každý rok pri obnovovaní krstných sľubov počas veľkonočnej vigílie, pri uzatváraní sviatosti manželstva. Nakoniec táto svieca sa ako hromničná vkladá do rúk zomierajúceho na znak viery, s ktorou zachováva vernosť povolaniu krstu, ide na večné stretnutie s Kristom, ku vzkrieseniu, ako poslednému výsledku krstu. Nakoniec by to bolo veľmi výrečné, keby táto svieca horela spolu s paškálom pri rakve zomrelého a dohorela do konca na jeho hrobe, ako znak nádeje zmŕtvychvstania.

Z uvedeného vyplýva, že krstná svieca má byť skutočne veľká a pekná a v každom dome alebo príbytku kresťanskej rodiny má byť špeciálne miesto, kde sa s úctou prechovávajú krstné sviece všetkých členov rodiny (prípadne aj biele krstné rúcho).

Vyvstáva otázka, či táto krstná svieca má byť v rukách veriacich dňa 2. februára, pri každoročnom žehnaní sviec? Zdá sa, že nie! Samotný fakt, že sa tieto sviece požehnávajú každý rok svedčí o tom, že to majú byť nové sviece, určené na vyhorenie počas daného roku. Zdá sa, že v tento deň sa majú požehnávať menšie, ale tiež pekné a ozdobené sviece, zapaľované v rodine pri rôznych príležitostiach, najmä pri spoločnej modlitbe, čítaniu sv. písma, napr. každú nedeľu, alebo aj každý deň.

Tieto sviece budú horieť buď v rodinnom „kútiku modlitby“, alebo na rodinnom stole, najmä počas slávnostného stolovania s charakterom agapé.
Takéto určenie týchto sviec by bolo v súlade s ich symbolikou obsiahnutou v liturgii sviatku Obetovania Pána, dňa 2. februára. Sviece sú vtedy symbolom Krista prinášaného do chrámu a vyhláseného Simeonom ako „svetlo na osvietenie pohanov“. Zapálené v „domácej svätyni Cirkvi“ by bolo znakom prítomnosti Krista – Svetla v rodinnom spoločenstve  čase stretávania sa rodiny, aby sa napĺňal prísľub: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi (Mt 18,20).

S touto sviecou, prinesenou z kostola do rodinného domu dňa 2. februára, bolo by treba spojiť nasledujúci zvyk. Ten, kto zapaľuje sviecu (môže to byť otec rodiny, najmladšie dieťa alebo niekto, koho chceme odlíšiť z určitého dôvodu, napr. narodenín) nahlas hovorí „Svetlo Kristovo!“ a všetci prítomní nahlas odpovedajú „Bohu vďaka!“.

(F. Blachnický, Svieca v rodine, v: Domáca cirkev, List rodinným spoločenstvám, Krakov 2003, diel I, str. 96 – 98.)

Prihlásenie