CHARIZMA SVETLO-ŽIVOT ALEBO ŽIVOT VO SVETLE PRAVDY A SLOBODY

Vo svojom duchovnom oázovom živote môžeme prežívať isté znechutenia a stagnáciu. Možno máme tieto alebo podobné myšlienky: Roky sme v oáze a nič. Žiadna zmena. Formácia neprináša ovocie. Musíme si nájsť iné spoločenstvo. Inú komunitu. Možno sa menej bude od nás žiadať u tých druhých. Možno menej náročnosti tam bude. Možno sa naše svedomie bude menej trápiť.  Veď čo máme z toho, že raz za mesiac alebo dva razy za mesiac máme stretko v skupinke, zdieľame sa, modlíme sa a nič sa nedeje a nemení v našom živote???

 

Po stretnutí sa vraciame domov a ponárame sa do obvyklého života.  Uspokojujeme sa, že aspoň sviečku sme mali zapálenú na stole. A svedomie môže ďalej spať. Vyčítame si: A my neslúžime chudobným tak ako charita, či ako pán farár v Žakovciach. Nebudujeme tak prísne náročné a radikálne spoločenstvo ako Neokatechumenátne spoločenstvo so svojimi skrutíniami. Nie sme tak charizmatickí ako iné charizmatické komunity so svojimi lídrami. Nie sme tak evanjelizační. Nemáme až takú super kapelu. Ani ozvučenie, či bicie nástroje. Hľa. Stagnácia. S tým našim Hnutím musíme voľačo robiť...

Skúsme pouvažovať nad zmyslom našej „fosky“. Nad obsahom znaku FOS–ZOE. Veď tento znak je najdôležitejšia zásada nášho Hnutia. Zásada jednoty medzi tým, čo poznávame rozumom, o čom hovoríme a považujeme to za správne a tým, čo žijeme. Koľko máme skúsenosti a koľko toho žijeme v praxi? Znak FOS-ZOE vyjadruje jednotu medzi VEDIEŤ a BYŤ. Podľa otca Blachnickeho tento znak, táto formula je založená na snahe žiť život podľa požiadaviek svetla. Myseľ a poznanie sa majú približovať k vôli a konaniu. Niekto povedal, že najdlhšia cesta je z rozumu do srdca. Náš život preto stále potrebuje evanjeliovú revíziu: vidieť, posúdiť a čo je najhlavnejšie konať!

Hrozí nám dvojaká jednostrannosť. Na jednej strane vieme, čo a ako máme robiť. Ale konáme inakšie. Na okamih stojíme vo svetle a potom znova vstupujeme do tmy nášho denného života. A život ide v starých koľajach. Preto neprinášame ovocie. Otec F. Blachnicki diagnostikuje toto naše rozdvojenie. Chce v nás prebudiť nového človeka, ktorý je vnútorne celistvý a zjednotený. Človeka, ktorý je plný modlitby a skutku. V slobode a dobrovoľnom rozhodovaní sa pre život v službe svetla rozumu, svedomia, Božieho slova, Krista ako vzoru k nasledovaniu a Cirkvi. Snaha o jednotu svetla a života na týchto vyššie spomínaných úrovniach je súčasťou celkového a všestranného programu formácie nového človeka v Hnutí Svetlo-Život.

Ale či my chceme, aby sme boli formovaní? Niekedy nielen utekáme od slova formácia. Niekedy je formácia pre nás dokonca strašiakom. Alebo niekedy si myslíme, že už nie sme deti a preto nepotrebujeme formáciu. Nemáme to radi, keď nám niekto stále hovorí, čo máme robiť, keď nás chcú nejako vychovávať ako malé deti. Ale veď by nám to nemalo vadiť, keď Kristus nás považuje za „malých“, nazýva nás žiakmi, učeníkmi, nezávisle od toho koľko máme rokov. Mali by sme sa tešiť.

Sv. Ján Pavol II povedal, že máme byť voči sebe nároční. Máme od seba vyžadovať aj vtedy, keď nikto nič od nás nechce. Človek má totiž v sebe schopnosť sebavýchovy a sebaformácie. Prečo je potom tak ťažká regula alebo iné záväzky v spoločenstve DC? Prečo sa nejako neprinútime niečo viac pre seba urobiť? Pre svoju dušu a duchovný život? Pre spoločenstvo? Nechceme byť voči sebe nároční.  Chytili sme sa na háčik hrozivého konzumu. Ostávame pasívnymi. Málo tvoriaci. Vyššie duchovné hodnoty nie sú pre nás viac atraktívne. Lebo prinášajú neistú odmenu. Sme unavení. Z roboty a rodiny. Žijeme pre konzum. Dokonca aj duchovný a náboženský konzum. Radšej materiálne dobrá a zmyslové uspokojenie. Nechceme sa formovať. Radšej chceme ísť s vlnou a nie proti prúdu. Radšej sa nechať niesť, než zápasiť s valiacim sa prúdom.

A pri tom všetkom, kde je miesto pre VLASTNENIE SEBA V DÁVANÍ SEBA? K čomu nás povzbudzuje otec Blachnicki.   Kde je to SLUŽIM? Kam sa ukryl nový človek?  ...

Dôležite je, koho nasledujeme. A tým je Ježiš Kristus. Bol slobodný aj napriek krížu. Nasledovať Krista znamená upierať svoj pohľad na neho.  Otvoriť sa na jeho slovo. A to nie silou svojej vôle.  Ale mocou Ducha sv.  Iba v moci Ducha sv môžeme prijať Krista ako Svetlo. Zjednotiť sa  s Ním tak, že sa stane naším Životom. Novým životom. Lebo bez neho nie sme schopní povedať, že Ježiš je Pán.

Isto si pamätáte na pápeža Františka ktorý hovoril v Krakowe o sedení na pohovke a o to, že musíme vstať! Týka sa to nás všetkých!!!  Musíme vyskočiť! Možno sme tak hlboko zasadení do pohovky, že nevládzeme vyskočiť. Ale to musíme urobiť. Vyskočiť! Možno máme strach vyskočiť s nejakou (radikálnou) iniciatívou. Bojíme sa, že budú na nás ľudia gániť.  Veď treba všetko premyslieť. Premodliť (jasne že modlitba veľmi dôležitá, ale niekedy sa za modlitbou skrývame). Preberať tému. Riešiť. A zapálenosť pomaly, ale isto hasne. Nastupuje príjemný komfort dennej rutiny spoločenstva a osoby. Opäť sa koncentrujeme na vlastné problémy. ... To všetko napomáha k tomu, že povieme NIE ďalšej snahe a úsiliu. Musíme si avšak uvedomiť, že najväčšou prekážkou pre lásku nie je nenávisť, ale ľahostajnosť a hriechom nie je len robiť zlo, ale aj zanedbávať dobro.

Ťažko je kráčať po ceste, keď sedíme. Musíme vstať a ísť! A ohlasovať!!!  A Keď už stojíme, tak už len potom urobiť jeden krok a pôjde to.  Činiť učeníkov. Animátorov. Niečo jednoduché.  Ježiš nie je Pánom výhodnosti, ale rizika. Vymeniť pohovku za botasky, ktoré nám pomôžu kráčať po ceste, o ktorej sa nám ani nesnívalo. Vstaňme z pohovky a obujme si botasky!

Vďaka Bohu. Naše Hnutie stále organizuje letné podujatia, aj oázové rekolekcie ONŽ I.,II.,III. Máme prácu aj cez rok v malých skupinách. Diakonia modlitby začína. Diakonia oslobodenia je otvorená. Niektoré oázové skupiny organizujú evanjelizačné akcie.  Ale tej práce je ešte dosť.  Veľa roboty na duchovnom poli. Nech naše Hnutie je kováčskou dielňou Ducha sv, kde sa kuje nové železo.

Aby naša Oáza nebola znehodnotená. Ale aby stále bola plná hodnoty . Tak sa pýtajme:  Je v našom Hnutí prítomné Svetlo? Je prítomný Život? Chceme sa stále vystavovať svetlu? Alebo utekáme pred ním? Ignorujeme ho? Neberieme ho na vedomie? Ako vyzerá naša osobná modlitba – stánok stretnutia? Akú máme štartovnú stránku na Internete? Aká kniha leží na našom nočnom stolíku? Aké MP3 je v našom prehrávači? Čo máme nahraté na našom USB kľúči? Som tým, čo jem, čo počúvam, čo čítam, čo pozerám, ... ak tlačíme do seba iba samé smeti, tak čo potom? ...

Niekedy sa nám nechce Boha hľadať. Radi by sme boli, keby on sám nás našiel – ak Mu na tom záleží. Aby sa ukázal ako reklamné okienko na našom internete. A okrem toho máme tichý úsmev, keď počujeme, že niekto povie - Som kresťan ale nepraktizujúci. To sa nás netýka. Veď sme predsa v spoločenstve. Raz za mesiac stretko. Niekedy víkendová OM.  Deň spoločenstva... A svedomie máme spokojné. Alebo oklamané? A keď sme boli v lete na ONŽ, tak to stačí na 5 – 10 rokov. Časom máme chuť a snahu. Vďaka Bohu. Srdce nám horí.  Ale temnoty života nám hatia cestu do svetla.  Samé povinnosti a záväzky. Robota. Starosť o dom a byt. Problémy s deťmi, rodičmi. Rôzne iné aktivity. Krúžky...  niekedy sa cítime ako mašina. Automat.  Sila mi vystačuje na – musím!  Už niet miesta na – chcem! Modlitba, Písmo sv, práca nad sebou, rôzne úlohy, ... a my nemáme ani silu a ani chuť. Veď Pán Boh nemôže chcieť odo mňa toto a toto. Chcem sa oslobodiť! Zhodiť zo seba tie záväzky. ... A tak pomýlení falošnou víziou svetla, ktoré oslepuje a nesprevádza a nikam nevedie, rútime sa do temnoty života naslepo. Nahí. Osamelí. A tí, ktorí sa na nás pozerajú a okolo nás žijú, tak vôbec netušia, že sme veriaci.  Som v HNUTI SVETLO-ZIVOT, ale nepraktizujúci. Viem, čo treba robiť, ale nemám dostatok „energie“. Alebo. Zatínajúc zuby,  aby to nejako tam žilo, vykonám to, čo je mojou povinnosťou, ALE chýba mi láska. No služba bez lásky sa stáva smútkom, útlakom a otroctvom. 

Skutočnosť že sme v Hnutí, nevystačuje k spáse. Nepraktizujúci oázista žijúci v konflikte medzi pravdou a životom je bez dýchania.  Život bez svetla božieho slova. Bez slova života. Bez eucharistie. Bez stretnutia v malej skupinke. Bez sebavýchovy. To je sebaklamstvo, farizejstvo, vlažnosť. Viera, spoločenstvo, ... nemôžu slúžiť iba nášmu dobrému pocitu a spokojnému svedomiu. Nový človek, láska agape sa neobjavujú v našom živote ako výsledok pôsobenia náhodných síl, ale ako efekt nášho vedomého morálneho a duchovného konania. Povolaný sa musí sám starať o svoje povolanie. O manželstvo. Kňazstvo. Rodičovstvo. A aj o svoju svätosť.  Každé povolanie je cenné a potrebné. Preto je potrebné ísť! Kráčať! Za Kristovým volaním.  Je to cesta premeny a obrátenia.  Stále je potrebné konfrontovať svoj život s evanjeliom. Pýtať sa: je môj život v súlade s evanjeliom? Preto idem od jednej sv omše na ďalšiu sv omšu. Z modlitby na modlitbu. Od milosti k milosti.  Od stretka na stretko. Od oázy na oázu. Od „adorky“ na „adorku“. Stále začínať od znova!  To je radikalizmus. Bojovať sám so sebou.  Pokušenia prichádzajú. A budú. 

Iba násilníci sa dostavajú do Božieho kráľovstva. Preto teraz začínam od znova. Začínam zápas. Zápas o život v pravde. O život vo svetle. Aj ty pozbieraj všetky sily, lebo zápas o Svetlo-Život musí prebiehať v každom z nás. Vysúkajme si rukávy a dajme sa do roboty. Dajme sa do boja! Začnime od seba. Nečakajme, že to urobia druhí. Že to urobia zhora. Každý nech začne s Božou pomocou.


Napísal: Jozef Heske
Zdroj: List do wspolnot rodzinnych. Domowy Kosciol. 145.

2%

Prihlásenie